Gréckokatolícka farnosť v Stakčíne
Protopresbyteriát: Snina
Farský chrám: Ochrany Presvätej Bohorodičky, 1994
Počet obyvateľov: 2477
Počet gréckokatolíkov: 350
Vzdialenosť od katedrály: 99 km
Filiálky: 1. Jalová – Sv. Juraja veľko mučeníka, 1792 (L, NKP), 19; 6 km
2. Stakčínska Roztoka – Narodenia Presvätej Bohorodičky, 1812, 304; 6 km
Celkový počet gréckokatolíkov vo farnosti: 673
Geografická poloha
Obec Stakčín sa nachádza v údolí rieky Cirochy medzi Sninou a Starinou, pri sútoku
potokov Ternovec a Oľchovec v nadmorskej výške 257 metrov, v doline medzi horskými
celkami Nízkych Beskýd, Bukovských vrchov a Vihorlatu. Najvyššiu nadmorskú výšku
dosahuje na vrchole Konského (999 m n m ). Pre obec je charakteristický horský hrebeň
Nastaz s najvyšším Porochnačovým vrchom (801 m n m ). Chotár obce na severe hraničí s
Poľskom, na juhu s južným úpätím masívu Nastas, ktorý je súčasťou Bukovských vrchov a
tiahne sa až k slovensko-ukrajinským hraniciam. Na juhozápade hraničí s mestom Snina,
na východe s Bukovskými vrchmi. Stakčín je s rozlohou 16774 ha najväčšou obcou na
Slovensku.
Historický prehľad názvov obce:
– 1567 Ztaxin
– 1773 Strakcsin
– 1786 Stakcschin
– 1808 Stakčín, Sztakcsin, Stassčín
– 1863 Sztaktsin
– 1873 – 1902 Sztakcsin
– 1907 – 1913, 1939 – 1945 Takcsány
– 1920 – 1939, 1945 – Stakčín2016
Prvá písomná zmienka o Stakčíne pochádza z roku 1317 – v donačnej listine uhorského
kráľa Karola Róberta Filipovi I. Drugethovi. Karol Róbert v tomto roku odobral istému
Petrovi Pethényimu (Peténovi) rozsiahle územné majetky medzi ktorými bol aj Stakčín.
Obec sa v tejto listine spomína pod názvom Zaktson. Panovník mu kvôli zrade dal zhabať
majetok a následne ho pridelil Drugethovcom z Humenného.
2077 Stopy po osídlení
stakčínskeho chotára sú však oveľa staršie, o čom svedčia archeologické nálezy.
Pravdepodobne v druhej polovici 14., príp. v 15. storočí sa do Stakčína prisťahovalo
rusínske obyvateľstvo so šoltýsom. Obyvatelia Stakčína boli okolo roku 1492 členmi
zbojníckej skupiny vedenej Fedorom Hlavatým. Koncom 15. storočia rýchlo vzrástol počet
obyvateľov V Stakčíne predovšetkým zásluhou novousadlických rodín. V dôsledku toho bol
Stakčín na prelome 16. a 17. storočia veľkou dedinou, najväčšou v severnom Zemplíne.2078
Drughetovci vlastnili obec až do vymretia rodu v roku 1684. Po smrti posledného
mužského potomka rodu – Žigmunda II. Drugetha, Stakčín pripadol jeho dcére Kláre, ktorá
sa vydala za grófa Petra Zichyho de Vasonkeö.2079
Na prelome 18. a 19. storočia vlastníkmi Stakčína bola rodina Szirmayovcov z
Pozdišoviec, v prvej polovici 19. storočia rodina Servickych. V polovici 19. storočia
jeho smrti, v roku 1934, prešiel dedičským právom na jeho tri dcéry: Alžbetu Dobrzenskú,
Margitu Karolyiovú a Máriu Pallaviciniovú. Tieto majetky boli v roku 1946 znárodnené.2080
Drugethovci zriadili v Stakčíne zemepanský majer, ktorý sa prvýkrát spomína v roku
1612. Jeho súčasťou bol vodný mlyn, vodná píla, neskôr tiež pálenica a krčma. V druhej
polovici 18 storočia bol v obci postavený rokokový kaštieľ. Neskôr, v polovici 19 storočia,
výrazne upravili jeho okolie. V 40. rokoch tohto storočia ku kaštieľu pristavali nový trakt
v neogotickom slohu, ktorý pozmenil pôdorys kaštieľa na štvorcový. Ku kaštieľu patrila
klasicistická hospodárska budova z prvej polovice 19. storočia.
2081 Posledné výraznejšie
stavebné úpravy na kaštieli boli zrealizované po druhej svetovej vojne, a to v súvislosti s
využitím objektu na kultúrno-spoločenské podujatia.
2082
V roku 1777 sa Stakčín stal sídlom slúžnovského obvodu humenského okresu v rámci
organizácie verejnej správy Zemplínskej župy. Dňa 1. mája 1863 bol v obci Stakčín zriadený
poštový verejný úrad, ako prvý v dnešnom sninskom okrese. Zriadením nového okresu
Snina v roku 1876 bol obvodný úrad v Stakčíne zrušený.
2083
Rozvoj obce nastal najmä na prelome 19. a 20. storočia a súvisel s výstavbou parnej píly
a postavením železničnej trate Humenné – Stakčín v roku 1912. Na druhej strane sa v prvých
desaťročiach 20. storočia rozšírilo vysťahovalectvo, množstvo obyvateľov obce odchádzalo
za prácou do Ameriky , Kanady, Argentíny, Francúzska, či Belg
V roku 1949 vzniklo JRD, v obci bol zavedený rozhlas (1951) a vystavané nové rodinné
domy. Od roku 1958 slúži nový kultúrny dom , zdravotné stredisko (1962).
2085
Najbúrlivejší sídelný rozvoj zaznamenala po druhej svetovej vojne a v rámci výstavby
vodárenskej nádrže Starina. Vďaka priehrade sa katastrálne územie Stakčína značne rozšírilo
o katastre siedmych vysťahovaných obcí: Starina, Ostružnica, Zvala, Smolník, Veľká
Poľana, Ruské a Dara. Katastrálne územie Stakčína má v súčasnosti plochu 16 833 ha, jeho
prevažná časť je súčasťou Národného parku Poloniny, pričom obec Stakčín je vstupnou
bránou do tohto chráneného územia.2086
Z dejín farnosti
Prvý záznam o farárovi v Stakčíne pochádza z urbára humenského panstva z roku 1601,
ktorý bol pravoslávneho vyznania. Po vyhlásení Užhorodskej únie (1646) obyvatelia
Stakčína najneskoršie na prelome 17. a 18. storočia prijali katolícke vierovyznanie.
Písomné zmienky o gréckokatolíckej farnosti v Stakčíne sú súčasťou záznamov
latinských jágerských biskupov z 18. storočia. V roku 1726 podpísal stakčínsky farár Prokop
Grinevič (Horenovics, Hrinyovics), text tzv. Zamočského vyznania viery a akceptoval
závery spomenutej synody, ktorá sa konala v roku 1720 v meste Zamość. V súpise chrámov
a fár časti severného Zemplína Jágerského biskupstva z roku 1733 je zmienka o tom, že
v obci sa nachádza „väčší drevený chrám, vybavený najpotrebnejším“.2087
V podobnom súpise farností Šariša a Zemplína z roku 1746 sa opäť spomína drevený
chrám, ktorý je v dobrom stave, stakčínskym farárom bol v tom čase Alexej Csanás, ktorý
tu pôsobil už od roku 1731.2088 Podľa kanonickej vizitácie mukačevského biskupa M. M.
Olšavského z roku 1750 tu bol stále farárom Alexej Csanás chrám bol drevený, zasvätený
bol sviatku Narodenia Ježiša Krista, v dobrom stave s dvoma zvonmi. Na spoveď chodilo
282 veriacich, gazdov bolo 30.2089
V roku 1772 bol v Stakčíne postavený nový murovaný chrám, pričom zároveň došlo aj
k zmene patrocínia, ktoré ostalo až do súčasnosti: Ochrany Presvätej Bohorodičky. Chrám
bol vybudovaný z darov miestnych veriacich a patróna grófa Stephana Wenckheima.2090
V roku 1796 bol štátnou správou prevádzaný tzv. jozefínsky regulačný súpis farností,
v ktorom sa uvádza, že farnosť v Stakčíne „existuje od nepamäti“
, je začlenená do
hostovického dekanátu, patronátne právo nad farnosťou má Ladislav Szirmay. Chrám je
murovaný drevený (!), s kapacitou 500 ľudí. Fara je drevená, postavená v roku 1782.2091
V rokoch 1814 – 1815 prebehlo tzv. „predprešovské zisťovanie“
, tzn. súpis
gréckokatolíckych farností pred vznikom Prešovského gréckokatolíckeho biskupstva, ktoré
na základe kráľovského príkazu inicioval košický rímskokatolícky biskup. Tento súpis
opakuje a dopĺňa predchádzajúce súpisy, v prípade Stakčína prináša nasledujúce údaje:
Patronátne právo nad farnosťou má Andrej Dessöwffy. Chrám je gréckokatolíckeho obradu,
bol postavený starostlivosťou gréckokatolíkov, má dva zvony, ktoré boli taktiež zadovážené
vlastnou starostlivosťou a nákladmi miestnych farníkov. V obci pôsobí iba gréckokatolícky
farár, všetci veriaci sú gréckokatolíci okrem 14. rímskokatolíkov ustanovených na
desiatkovej stanici.2092
Začiatkom 19. storočia sa tu usadzujú obyvatelia rímskokatolíckeho vierovyznania, ktorí
pracovali predovšetkým na majeri, lesnej správe a v sklárni. Ich počet narástol po prvej
svetovej vojne príchodom poľských robotníkov na parnú pílu. Veľmi silnú komunitu tvorili
obyvatelia židovského vierovyznania.
Počas celej existencie Prešovského gréckokatolíckeho biskupstva bol Stakčín
gréckokatolíckou farnosťou s dvoma filiálkami – Jalová a Stakčínska Roztoka. Po vzniku
Československa sa v obci v 20. rokoch prejavilo pravoslávne hnutie. Iniciátormi boli
nespokojní veriaci farnosti, ktorí protestovali proti spôsobu výberu kobliny a rokoviny
miestnym gréckokatolíckym kňazom Alexijom Petrašovičom. V roku 1925 väčšia časť
pôvodne gréckokatolíckych veriacich pod vedením starostu a členov obecnej rady vystúpilo
vo farnosti stabilizovala, a aj keď časť obyvateľov ostala pravoslávna, veľká časť sa vrátila
naspäť do gréckokatolíckej cirkvi.2094
Po skončení II. svetovej vojny sa však v Stakčíne opäť skomplikovala náboženská
situácia. V júni roku 1945 pravoslávni veriaci v Stakčíne násilne odobrali gréckokatolíkom
ich chrám, pričom na pravoslávie opätovne prestúpilo viacero gréckokatolíckych
veriacich.2095 Keďže pravoslávni chrám nevrátili ani po viacerých výzvach
gréckokatolíckeho biskupského ordinariátu, biskup P. Gojdič sa dokonca v tejto záležitosti
obrátil aj na Okresný národný výbor v Snine. Ten však na jeho žiadosť vôbec nereagoval,
preto biskup následne o vzniknutej situácii informoval Povereníctvo SNR pre školstvo
a osvetu. Podobný obsah mal aj ďalší list biskupa, ktorý zaslal Povereníctvu SNR 24. júna
1945. V tomto liste biskup Povereníctvo prosí, aby sa zasadilo za urýchlene riešenie situácie
v Stakčíne, pretože podobné prípady nezákonného zaberania gréckokatolíckych chrámov a
majetku sa rozšírili do ďalších obcí v sninskom okrese, ako napr. v Pčolinnom
a Pichniach.2096
Aj keď bol gréckokatolícky chrám opätovne vrátený, nebol to trvalý stav. Dňa 22.
marca 1950 Okresný národný výbor v Snine zverejnil výmer, v ktorom rozhodol, že dáva
Pravoslávnej cirkvi v Stakčíne k užívaniu gréckokatolícku bohoslužobnú miestnosť a to so
všetkým zariadením bez náhrady.2097 Hneď o mesiac prebehol smutne známy tzv. Prešovský
sobor, po ktorom bola gréckokatolícka cirkev násilne zlikvidovaná a postavená mimo zákon.
Celý majetok gréckokatolíckej cirkvi v Stakčíne (ako vlastne aj celej Gréckokatolíckej cirkvi
v Československu) pripadol Pravoslávnej cirkvi.
Posledný gréckokatolícky farár, ktorý pôsobil v obci pred Prešovským soborom, bol
Mikuláš Vladimír (1947 – 1950). Ten už 18. apríla 1950 dostal rozhodnutie štátnych orgánov
o urýchlenom vysťahovaní sa z fary.2098
2094 Na potvrdenie tohto konštatovania možno uviesť údaje o náboženskej príslušnosti obyvateľov
K obnove gréckokatolíckej farnosti v Stakčíne došlo až po celospoločenských zmenách
v Československu po roku 1990. Stakčínskych veriacich, ktorí sa stále hlásili ku
gréckokatolíckemu vierovyznaniu, postupne spravovali excurendo kňazi z blízkej Kolonice:
Štefan Ištvaník CSsR (1990), Štefan Kitľan CSsR (1991 – 1992) a Peter Geletka (1992 –
1994).
Vývoj počtu gréckokatolíckych veriacich v Stakčíne (v celej farnosti Stakčín):
– 1792: 736 (871)
– 1821: 856 (1371)
– 1841:1001 (1490)
– 1861: 639 (999)
– 1882: 791 (1148)
– 1903: 897 (1300)
– 1921: (1470)
– 1938: 593 (1279)
– 1948: 442 (1020)
– 1991: 262 (593)
– 2001: 326 (656)
– 2011: 350 (673)
Sakrálne stavby
Prvý murovaný gréckokatolícky chrám s patrocíniom Ochrany Presvätej Bohorodičky
bol postavený v roku 1772 bez veže.2100 V tomto roku bola postavená aj fara. Veža k chrámu
bola pristavaná na začiatku 19. storočia, v roku 1872 bol chrám rekonštruovaný. V druhej
svetovej vojne bol chrám v značnej miere poškodený, predovšetkým vonkajšie múry, ako to
2099 Údaje o počte obyvateľov gréckokatolíckeho vierovyznania pre jednotlivé roky sú z nasledujúcich
prameňov:
vyplýva z protokolu dekanskej vizitácie farnosti zo dňa 17. marca 1948.2101 Po likvidácii
gréckokatolíckej cirkvi v roku 1950 bol chrám v roku 1957 zbúraný. Na jeho pôvodných
základoch bol postavený nový gréckokatolícky chrám až v roku 1994, opäť zasvätený
Ochrane (Pokrovu) Presvätej Bohorodičky.2102
V roku 1928 bol v miestnej časti obce postavený drevený pravoslávny chrám zasvätený
sviatku Pokrova Presvätej Bohorodičky. Aj tento chrám zanikol po druhej svetovej vojne. V
roku 1955 bol dokončený nový murovaný pravoslávny chrám s patrocíniom Sošestvije
Svjatovo Ducha.2103
V roku 1995 bol v obci postavený rímskokatolícky chrám zasvätený svätému Piovi
X.
2104
Okrem týchto existujúcich a doložených sakrálnych stavbách v obci, sa traduje, že na
území katastra Stakčína sa v minulosti nachádzali ďalšie 2 sakrálne stavby. Prvú zachytáva
Lazarova mapa Uhorska z roku 1528, predpokladá sa, že by mohlo ísť o zaniknutý Kláštor
svätej Kataríny na mieste, zvanom Monastyrec (kláštorisko) nad obcou. Druhou je kaplnka,
zakreslená na mape obce z roku 1866 – po prvej svetovej vojne bola rozobratá.
2105
Školstvo
Najstaršia správa o školskom vyučovaní v obci pochádza z roku 1846. V tomto období
školu v Stakčíne navštevovalo 15 detí. Prvým učiteľom v obci bol Mikuláš Demko, ktorý sa
od roku 1843 uvádza nielen ako stakčínsky kantor, ale i ako tunajší učiteľ (docens). V roku
1852 Alexander Duchnovič spomína ďalšieho učiteľa – kantora Ivana Strenovského,
absolventa Užhorodskej učiteľskej akadémie. V spomínanom roku 1852 sa v Stakčíne
uskutočnili záverečné skúšky žiakov Hostovického dekanátu spojené s oslavami, tzv.
juniálesom. Zúčastnilo sa ich 462 žiakov a prítomný bol aj Alexander Duchnovič.2106
Prvá drevená škola stála v blízkosti vtedajšej gréckokatolíckej fary. Doložená je na mape
Zriadenie slovenskej štátnej národnej školy sa datuje do roku 1932. V rokoch 1953 –
1956 v obci existovala jedenásťročná stredná škola s vyučovacím jazykom ukrajinským
(predchodca gymnázia). Pre nedostatok ubytovacích miest v obci bola škola presťahovaná
do Sniny.2107
V súčasnosti sa miestna základná škola nachádza v budove, ktorá bola postavená
v rokoch 1956 – 1959. Počas existencie školy v Stakčíne sa v nej vystriedalo 7 riaditeľov,
8 zástupcov riaditeľa, takmer 160 pedagogických zamestnancov, z toho 126 učiteľov, tisíce
žiakov zo Stakčína, Stakčínskej Roztoky, Kolonice, Jalovej, Ladomirova a Kalnej Roztoky.
2108
Osobnosti
Vasiľ Duchnovič – miestny gréckokatolícky farár, otec buditeľa a básnika A.
Duchnoviča;
Anca Jaburová (1898 – 1984) – najznámejšia rusínska ľudová speváčka, z jej podania bolo
zapísaných viac ako 900 piesní;
Juraj Kolynčak (1909 – 1984) – najznámejší rusínsky ľudový básnik v okrese Snina;
Jenö Banffy de Lossonczi (1894 – 1914) – príslušník uhorskej šľachty, barón, ktorý zahynul
počas bojov prvej svetovej vojny v obci Starina, je pochovaný na miestnom cintoríne.
Kňazské a rehoľné povolania
Vladimír Juraj Sedláček, OSBM; Jozef Paraska, CSsR; sr. Patrícia Iveta Parasková, SNPM
Zoznam farárov a správcov farnosti2109
1726 – ? Prokop Grinevič; 1746 – ? Alexej Chanás; 1788 – 1792 Ján Chanás; 1803 –
1816 Vasiľ Duchnovič; 1816 – 1818 Demeter Gerbery; 1818 – 1821 Ján Gerbery; 1821 –
1822 Vasiľ Gerzanič – excurendo z Pakostova; 1822 – 1831 Ján Demjanovič; 1832 – 1857
Michal Starecký; 1857 – 1903 Jozef Viravec; 1903 – 1926 Alexej Petrašovič; 1926 – 1944
Eduard Vladimír; 1945 – 1947 Eugen Dohovič; 1947 – 1950 Mikuláš Vladimír; 1990 – 1990
Štefan Ištvaník CSsR – excurendo z Kolonice; 1990 – 1991 Štefan Kitľan CSsR – excur.
1995 – 2003 Peter Tremko; 2003 – 2003 Peter Tremko – excur. zo Sniny; 2003 – 2016 Juraj
Voroňák; 2016 – ? Peter Demjanovič.
spracoval: Jaroslav Coranič